Každoročne sa teším, keď začnú kvitnúť prvé snežienky. Tieto biele krásky, poslovia jari, sú u mňa definitívnou bodkou za zimou. Odkladám kabát a vyťahujem tenšiu bundu.
Keď som sa pred pár dňami vracala domov z práce, očko mi ušlo na malú záhradku pred panelákom. Boli tam! Malá kôpka snežienok, ktoré ešte len začali vytŕčať zo zeme a už mali biele hlavičky. Hovorím si: ,,Jar je tu, energia príď, slnečné lúče vojdite, vitaj skorý východ Slnka!"
Celá natešená som utekala domov zvestovať túto moju malú radosť. Spätná reakcia ma však poriadne zaskočila. ,,Videl som ťa z okna. Skoro si stúpila do ho... ."
Vyzeralo to asi ako vo filme, keď vidíte scénu ako niekto beží po lúke plnej kvetov, slobodný a plný energie a zrazu sa zvuk zastaví a toho človeka to vráti späť do reality.
Ja som si v tom očarení vôbec neuvedomila, že všade okolo mňa boli psie exkrementy. Na druhý deň, keď som prechádzala okolo som zistila, že ich tam bolo fakt dosť! V podstate tam bolo viac exkrementov ako snežienok. Moju radosť zo snežienok vystriedal hnev, sklamanie, dezilúzia.
To naozaj? Naozaj niekto dokáže ísť venčiť psa rovno medzi snežienky? Naozaj je naša lenivosť taká veľká, že sa nám lení prejsť pár metrov a vyvenčiť psa inde? Naozaj.
Chceme parkovať rovno pred vchodom, u lekára nečakať dlhšie ako 10 minút, prácu mať na skok a psa, psa v pohode vyvenčíme na mieste, ktorému niekto venuje svoj voľný čas, aby sme sa na jar či v lete mohli pokochať krásnymi kvetmi...
Aha, tak už viem, čo sú to tí skutoční poslovia jari...
